Arpád Soltész v jednom rozhovore povedal, že Július Rezeš bol jeho spolužiak zo základnej školy, nechodili do rovnakej triedy, ale boli rovesníci. A Július Rezeš mu to pripomenul na prvej tlačovke.
Nedávno som uverejnila článok o Arpádovi Soltészovi, ktorého som oslovila s témou tunelovanie VSŽ Košice. Arpád Soltész bol vtedy redaktorom týždeníka Moment, ktorý bol prílohou deníka Pravda.
Ide o tento článok:
Lenže v inom článku Arpád Soltész priznal to, že sa pozná s Júliusom Rezešom zo základnej školy.
Ide o tento rozhovor:
Citujem z rozhovoru:
Ako sa od tvojich začiatkov zmenila žurnalistika?
Radikálne. Zmenilo sa takpovediac celé mediálne prostredie. Písali sme na písacích strojoch, počítače ani internet v redakcii neboli. Nemali sme, prirodzene, ani mobily, telefonovalo sa z pevných liniek. Noviny tlačili ešte olovenou sadzbou, ručne sa ukladali písmenká.
Povedal by som dokonca, že to boli reálne začiatky modernej žurnalistiky na Slovensku. Prakticky 40 rokov boli noviny len nástrojom propagandy. Redaktori vedeli, ako sa píše poriadna správa či reportáž, no chýbala nadstavba. O investigatívnej žurnalistike nikto ani nechyroval.
Ako ste si overovali informácie?
Bolo to omnoho ťažšie ako dnes. Musím priznať, že v porovnaní s dnešnými remeselnými štandardmi sa vtedy robila o dosť horšia žurnalistika. Dnes by tie texty neboli priechodné. Neexistoval obchodný register na internete, čiže keď som sa šiel motať okolo vytunelovanej fabriky, nevedel som na internete hneď nájsť štatutára firmy a zistiť, že sú to ľudia zo SIS-ky a podobné fakty.
Boli sme odkázaní na informácie, ktoré sme dostávali prevažne od anonymov, ľudia sa báli o život. Dnes by sa také články nemohli uverejniť – musíte zverejniť len to, čo viete a zároveň viete dokázať. Vtedy sme vedeli, no spoľahlivo niečo dokázať nebolo také jednoduché.
Kedy si sa začal venovať investigatíve?
Na komunálnej úrovni sme sa začali pohrávať s myšlienkou, že by sme sa mohli venovať niektorým témam intenzívnejšie. Reálne ma to vtiahlo do investigatívy približne v roku 1998, kedy sa lámal mečiarizmus.
Keď ma zbili, zrazu som sa stal pre všetkých dôveryhodný.
Čomu si sa ako investigatívny novinár venoval?
Investigatíva nie je, že k tebe príde šéfredaktor a povie: Tu máš úlohu a choď ju splniť. Novinár sám nájde niečo, čo mu nesedí. Podozrivé transakcie, obchody a podobne. Začne pátrať a keď zistí, že má téma potenciál, pracuje na nej ďalej. Hľadá svedkov, dôkazy, informácie. Keď má všetko pohromade, tak to publikuje.
Kedy si prvýkrát skončil niekomu na otlak?
Novinár dupe na otlaky v podstate na dennej báze. Pamätám si na prvú bitku od siskárov, to bol v podstate zlom. Bolo to pred voľbami. Dostal som tip, že v Prešove je firma, mäsokombinát, ktorý vytunelovali. Firma skrachovala a načierno predávali technológiu do Maďarska.
Zaparkovali sme pred budovou, stáli sme tam celú noc. Nič sa však nedialo. Odpísali sme to ako zlý tip. Na ďalší deň som dostal profesionálnu bitku, polámali mi rebrá a rozbili ksicht. Pomerne dlho mi nebolo jasné, od koho to bolo. Všetci tipovali rodinu Rezešovcov. Ja som však hovoril, že nie sú takí sprostí, aby ma nechali zmlátiť.
Po čase som sa dal dohromady a začal som opäť chodiť na ulicu. Prvý zdroj, ktorý ma skontaktoval, bol človek zo SIS (Slovenská informačná služba). Ten mi vysvetlil, že som úplný idiot, keď sa motám okolo takej firmy a poriadne ani neviem, o čo sa jedná. Bitka vraj bola výstraha a tá firma bola krycí podnik, cez ktorý vyplácali veľké ryby mafiánov za špinavú robotu.
V tom čase bolo už veľa ľudí, ktorí mali mečiarizmu plné zuby. Oni síce boli súčasťou toho systému, zaprivatizovali si, mali tvrdé lakte a sem-tam niekomu ublížili. Únos prezidentovho syna a vražda Roberta Remiáša (bol to bývalý policajt, kamarát Oskara Fegyvereša, kľúčového svedka pri únosu Michala Kováča) už na nich ale bolo veľa a chceli rozprávať. Problém bol v tom, že nevedeli komu. Keď ma zmárovali, zrazu som sa stal pre všetkých dôveryhodný.
Bitka bola v podstate prvý kontakt s organizovaným zločinom.
V tom čase bol organizovaný zločin všadeprítomný. Dôkladne bol prerastený so štátnymi štruktúrami. Človek v podstate neustále kľučkoval medzi mafiánmi. Až do môjho prípadu nebolo v móde mlátiť novinárov. Pravda je taká, že mafia sa najskôr človeka pokúsi kúpiť. Ak sa to nepodarí, tak zastrašiť, posledná fáza je fyzické násilie. V mojom prípade to musel byť skrat. Možno tušili, že sa nenechám zastrašiť ani kúpiť, tak to ani neskúšali a rovno som dostal po papuli.
Mal si niekedy strach?
Len psychopati nemajú strach. Bojím sa, veľmi často, dôležité je, aby si sa nenechal pri práci strachom ovplyvniť. To je celé. Keď mi zlámali rebrá, povedal som si, že budem pokračovať. Nechcel som byť dôkazom, že ak mi dajú po papuli, tak to je najlepší spôsob, ako novinárov umlčať.
Spochybňoval niekto tvoje články?
Minimálne tí, ktorí o sebe čítali. Raz sa mi dokonca podarilo prehrať súdny spor o ochrane osobnosti, potom som ho však vyhral v Štrasburgu pred Európskym súdom pre ľudské práva.
O čo šlo?
Bola to kauza Tatravagónka. Zmizol väčšinový majiteľ, prednosta okresného úradu v Poprade a významný člen HZDS v regióne Vladimír Bachleda. Dnes už vieme, že bol zavraždený, dlho bol ale nezvestný. Aj napriek tomu, že bol členom významnej politickej strany, nik ho nehľadal.
Mal som svedectvo bývalého vysokopostaveného policajta, že mali záznam posledného človeka, ktorý videl Bachledu živého a viezol ho na stretnutie, po ktorom sa už neobjavil. Bývalý policajt dokonca spísal pred notárom, že mi dáva svoje svedectvo za účelom uverejnenia. Vypovedal aj na súde a potvrdil to.
Problém bol to, že na ďalší deň, keď začalo vyšetrovanie, prišiel na krajskú kriminálku v Prešove šéf kontrarozviedky Jaroslav Svěchota a zhabal všetky dôkazy, zmaril vyšetrovanie kauzy. No a ten človek, čo viezol Bachledu na posledné stretnutie, ma zažaloval a chcel 5 miliónov korún nemajetkovej ujmy. Okresný súd v Poprade mu priklepol milión, pričom v rozsudku nikto nespochybnil, že som písal pravdu, len rozsudok znel tak, že pravda poškodila dobrú povesť pána podnikateľa.
Neskôr to na kraji okresali na stotisíc korún, s trovami konania to bolo pol milióna. Keď vám to doručia ako právoplatný rozsudok, máte pár dní na zaplatenie, inak vás čaká exekúcia. Musel som si na to zobrať úver a keďže neuviedli ani číslo účtu, musel som peniaze posielať telegraficky z Bratislavy do Novej Lesnej, položil som keš pol milióna na pult.
V Štrasburgu som to vyhral a peniaze sa mi vrátili. Stal sa z toho precedens pre slovenských novinárov, významne to zmenilo rozhodovanie súdov z hľadiska ochrany osobnosti. Museli brať do úvahy logiku, zdravý rozum a podobne.
Pôvodná suma 5 miliónov je v podstate likvidačná.
O to šlo, bola to ekonomická likvidácia, dnes by som už inak určite nepísal.
To, čo nedrancovali mečiarovci a národniari, to drancovali hrubokrkí. Policajti, či už chceli, alebo nechceli, ich museli kryť.
Ako by si opísal fungovanie SIS a polície?
My sme v tom čase hovorili, že najväčšia organizovaná zločinecká skupina na Slovensku je policajný zbor a SIS-ka. Ono to v zásade tak aj bolo. Začalo to nejak tak, že ľudia z informačnej služby začali používať podsvetie na to, aby pre nich robili špinavú prácu. SIS ale budovali diletanti, ktorí všetky svoje predstavy o fungovaní tajnej služby čerpali nanajvýš zo starých bondoviek. Tak to aj vyzeralo.
Ak potrebovali urobiť niečo, čo hraničilo so zákonom, použili na to obyčajných, sprostých zločincov. Nemám rád, keď skupinky zločincov z deväťdesiatych rokov voláme mafia, boli to pouličné gangy – polodebili, bývalí veksláci, čorkári a podobne. Česť jednej či dvom výnimkám. Dostali ale obrovskú moc, lebo pracovali pre štát a ľudia zo štátu boli natoľko tupí, že im tie zákazky zadávali osobne.
Mafiáni teda vedeli, pre koho robia a mali ich v hrsti. Skončilo to feudálnym systémom, že chlapci zločinci robili pre štát špinavú robotu a celá krajina je za to ich teritórium, v ktorom si môžu robiť čo chcú, len nesmú siahať na našich ľudí a naše záujmy. To, čo nedrancovali mečiarovci a národniari, to drancovali hrubokrkí.
Policajti, či už chceli, alebo nechceli, ich museli kryť. Boli medzi nimi aj ľudia, ktorí sa snažili pomáhať a robiť aj nemožné, aby ochránili aspoň civilov. Reálne však boli bezmocní. Bola aj taká skupina policajtov, že keď už nemôžem pomôcť a nechcem robiť zle, aspoň zoberiem prachy a nechám sa korumpovať. Bola to zložitá doba.
Kedy sa objavili Rezešovci?
Keď privatizovali Východoslovenské železiarne. Na nich v podstate dodnes stojí a padá región. Alexander Rezeš bol síce minister, no skôr vlastníctvo železiarní bolo kľúčové z hľadiska ich moci.
Dávali pociťovať svoj vplyv?
Áno, od prvého okamihu, keď získali moc. V regióne sa z nich stávali polobohovia a oni tomu aj sami uverili. Dokonca sa tak aj správali a mnohí ich tak aj brali.
Áno, starý Rezeš bol skutočný futbalový fanúšik. Zároveň bol futbal považovaný za výborný nástroj, ako riadiť finančné toky, ktoré sú problematické. Kúpiť Spartu bolo zároveň niečo, čím sa snažili jasne ukázať, kto sú.
Vybíjali si ego na novinároch?
To by som netvrdil. Novinári neboli dostatočne významní na to, aby ste si na nich honili ego. Novinári boli nikto. Skôr sa čudovali, že niektorí z nich sa postavili na odpor a písali o ich biznise negatívne. Ďuso Rezeš, syn Alexandra Rezeša, bol môj spolužiak zo základnej školy. Nechodili sme do rovnakej triedy, boli sme však rovnaký ročník. Poznali sme sa, na prvej tlačovke, kde sme sa videli, mi to aj pripomenul.
Druhý novinár, ktorý o nich písal veľmi tvrdo a kriticky, bol Sväťo Dohovič, ktorý bol jeho spolužiak z gymnázia. My sme boli z tých, ktorí mu neliezli do zadku a nesnažili sa uliať aspoň kúsok z ich bohatstva. Rezešovci ale nerozumeli, ako je to možné. Boli zvyknutí na pochlebovanie a vtieranie. Žili v bubline, akí sú úžasní.
Koniec citácie z článku.
Moj komentár:
Z tohto článku vyplýva, že Arpád Soltész je kvalitný novinár, ktorý sa venoval všetkým závažným kauzám a nastavoval svoj krk, či život. Lenže ja som ho ako novinára zažila inak: závažnej kauze sa nechcel venovať vobec.
Arpád Soltész v tom rozhore hovorí: „My sme v tom čase hovorili, že najväčšia organizovaná zločinecká skupina na Slovensku je policajný zbor a SIS-ka. Ono to v zásade tak aj bolo.“ Lenže aj teraz to je tak a novinári by ich mali zastaviť, keď kauzu uverejnia. Odo mňa odstal Arpád Soltész podklady, že polícia nekoná a neurobil nič….tak keď mal dokazy, aký dovod mal túto kauzu neuverejniť? Aký mal motív? To nebol až tak dobrý novinár, keď odmietol tak závažnú kauzu uverejniť.
Ja som Arpáda Soltésza oslovila neanonymne, mala som podklady a aj o tom odmietol písať. Už som to uviedla v článkoch predtým: ten dovod bol ten, že o pánovi Drábikovi (bývalý viceprezident VSŽ Košice) sa nesmie písať, lebo pomohol predať železiarne U.S. Steelu. Takže najprv Drábik ako viceprezident posielal z VSŽ fiktívne objednávky do rezešovských (aj svojich) firiem, ktoré už pod železiarne nepatrili (to znamená tiež tuneloval VSŽ) a potom vraj pomohol predaju…To si zo mňa Arpád Soltész robil srandu?
Ale u pána novinára bol skutočný dovod ten, že si s Ladislavom Drábikom tykal, ako mi prezradila jeho kolegyňa novinárka Naďa Šindlerová. Doslova povedal: Arpi si myslí, že može všetko, pretože si s Lacim tyká.
Mal z toho Arpád Soltész i iné výhody? A ten drahý byt, ktorý predáva ten z čoho zaplatil? Vie to doložiť? Hypotéku na neho nemá, to napísal on v tom inzeráte na FB, keď uviedol, že predáva byt.
Taktiež ma zarazilo, že Arpád Soltész tvrdil v tom rozhovore, že novinári neboli dostatočne významní. Ale to nie je pravda: jedine čoho sa mocní, i Rezešovci boja je medializácia. Preto si dávam otázku, prečo novinári sa nechytili takejto témy a neuverejnili to. Ani jeden novinár, ktorého som oslovila.
Práveže novinári sú veľmi podstatní, čo sa týka kauz. Lebo za peniaze sa dá v médiach kúpiť skoro všetko.
Povodné články, ktoré som uverejnila o Arpádovi Soltészovi:
https://popelka.blog.pravda.sk/2012/07/30/rezesovci-tunelovat-se-vyplaci/
https://popelka.blog.pravda.sk/2012/01/21/prokuratura-policia-politici-palko-fico-poslanci/
https://popelka.blog.pravda.sk/2012/03/05/politicinovinari/
Odmietla to uverejniť i Zuzana Ťapáková, keď bola v TV Markíza:
A cenzúra bola v Slovenskej televázii už za Richarda Rybníčka, tiež odmietli uverejniť túto kauzu:
https://popelka.blog.pravda.sk/2024/11/25/otvoreny-list-richardovi-rybnickovi/
Tu sú printscreeny rozhovoru s Arpádom Soltészom z roku 2019:
Uverejnené na:
Komentáře
Okomentovat