Jaro vždy chcel, aby Korzár písal odvážne a kriticky, stál na strane spravodlivosti, práva a dobra. Chcel, aby boli jeho redaktori féroví a korektní, kontrolovali tých pri moci a zastávali sa bežných ľudí.
Citujem z nižšie pripojeného článku:
Verím, že na Slovensku existuje i nejaký spravodlivý, čestný novinár, ktorému ide o dobro Slovenska. Len som ho zatiaľ nenašla.
Pretože ja som redaktorov Korzára oslovila už v roku 2000 osobne. Neskor
mailom v roku 2018 a naposledy minulý týždeň zas emailom. A neboli ani
féroví, ani korektní, ani nekontrolovali tých, ktorí sú pri moci a
nezastali si ma ako bežného človeka.
Jaroslava Vrábeľa som oslovila ako šéfredaktora už v roku 2018. Prišla mi automatická odpoveď, že je na dovolenke. S jeho kolegami: Klaudiou Jurkovičovou som mala zlé skúsenosti a Petrovi Jabrikovi som neverila, že bude mať odvahu do toho ísť, lebo jeho mamu ako kolegyňu som poznala ako bojazlivú i v pracovných záležitostiach.
Minulý týždeň, 14.3.2024 som posielala redakcii Korzar nižšie pripojený mail. Vzhľadom k tomu, že som dlhé roky žila v Košiciach, súvisí to i s Košicami, tak som ich oslovila. Nedala som do mailu len jedno meno, ale viac: šéfredaktor, sekretariát, zástupkyňa šéfredaktora, šéf spravodajstva Peter Jabrik, web editor Klaudia Jurkovičová…
Neozval sa mi nikto: zatiaľ. Buď zatiaľ nemali čas alebo sa tejto téme ani nechceli venovať.
Alebo existuje ešte tretia možnosť: že sa tejto téme začal niekto na
príkaz šéfredaktora venovať a jeho smrť nie je náhoda. Je divné, že
umrie vyšportovaný štíhly mladý chlap. Nikde v médiach som nečítala
príčinu smrti, nie je to ani v českých médiach.
Priznám sa, že ja si nerobím ilúzie o východe: tam každý každého pozná a predpokladala som, že moj mail si novinári v Korzári ani nevšimnú. Alebo ma zase budú ignorovať.
Korzár som oslovila ako prvé médium už máji 2000. Stretol sa so mnou osobne vtedajší šéfredaktor Peter Bercik. Vypočul si ma a skonštatoval, že to dá písať Klaudii Jurkovičovej. S obomi som osobne hovorila.
Písala som o tom v tomto článku v roku 2012, to ešte nebol Jaroslav Vrábeľ šéfredaktorom.
https://popelka.blog.pravda.sk/2012/03/05/politicinovinari/
V denníku SME sú na tohto šéfredaktora samé chvály. Tak prečo mi nepomohli jeho podriadení, hlavne Klaudia Jurkovičová? Mal okolo seba vytvorený šikovný tým alebo nie?
Citujem z článku, ktorý bol uverejnený dnes:
Chcel, aby bol jediný východoslovenský denník naďalej silným regionálnym médiom, ktoré zachytáva skutočné dianie na východe, mimo bublín na sociálnych sieťach či kaviarní vo veľkých mestách, ale aj v malých obciach, kde okrem práce stále nemajú ani vodovod a kanalizáciu.
„Každý z nás je nahraditeľný. Jaro nie. Bol to mozog a srdce našej redakcie. A práve to jeho srdce nás všetkých zradilo. Bola to skala, o ktorú som sa vždy mohla oprieť. Tí, ktorí ste ho poznali, viete, čo sme stratili. Tí, ktorí nie, máte čo ľutovať. Nepoznala som za celý svoj život pracovitejšieho, čestnejšieho a vzácnejšieho človeka, ako bol on. To prázdno, čo po ňom ostalo, už nikdy nič nevyplní,“ uviedla webeditorka Klaudia Jurkovičová.
Šéf spravodajstva Peter Jabrik mal tú česť a výsadu s Jarom nepretržite spolupracovať, odkedy prišiel prvýkrát do redakcie ešte v tínedžerskom veku a s chlapčenskou tvárou ako nádejný redaktor študentského časopisu Ťahák.
„Jeho talent bol taký prenikavý, že už po pár dňoch písal články aj
pre ‚veľkú‘ redakciu. Popri novinárskej práci sme spolu študovali na
univerzite. Jeho extrémna poctivosť a svedomitosť sa naplno prejavovali
aj v tých časoch. Nedovolili mu poľaviť či čosi ošmeknúť v robote ani v
škole, neustále sa vrhal do oboch povinností s totálnym nasadením.
Jaro išiel na 130 percent, nedal sa zastaviť, aj keď som ho o to
neustále veľmi prosil. Extrémne prežíval každú nedokonalosť v článkoch i
editorskej práci a bral si ju až priveľmi k srdcu. Žiaľ, to jeho tento
heroický nápor nedokázalo zvládnuť,“ spomína si šéf spravodajstva.
„Zabila ho láska k Slovensku a obava o jeho osud. Až fyzicky ho bolelo, keď počúval tie sprostosti, čo tu dennodenne vypúšťali z úst hlúpi a bezcharakterní klamári s politickou mocou, ktorí pre svoj osobný prospech dokážu s neznesiteľnou ľahkosťou a bez akejkoľvek hanby klamať menej rozhľadených obyvateľov. Boj s hlúposťou a nespravodlivosťou bol samou esenciálnou podstatou Jarovej novinárskej práce. Neskôr už v pozícii šéfredaktora slúžil nám ostatným ako maják, aby loď Korzára nikdy nezišla zo správnej cesty.“
„Pracujem v médiách už 29 rokov a za ten čas pod vedením viacerých
šéfredaktorov. Bez znižovania významu tých ostatných môžem jednoznačne
skonštatovať, že Jaro bol v pomyselnom rebríčku špička. Aj keď sme sa
občas nezhodli, lebo presvedčiť návykmi poznačeného kolegu o možnosti
iného štylistického postupu je niekedy ťažké, ale vždy som aspoň
rešpektoval jeho názor. A často som časom prišiel aj na to, že mal
pravdu. Tieto naše prekáračky mi budú veľmi chýbať. Posúvali ma dopredu,
už nebudú. Naša redakcia a slovenský mediálny svet stráca v Jarovi
nadaného, zrelého a vysoko profesionálneho novinára. Verím v to, že aj
keď nie svojou prítomnosťou, tak duchom bude aj naďalej s nami,“ hovorí
redaktor Róbert Bejda.
V čom Jaro ozaj vynikal, bola jeho ľudskosť a zmysel pre empatiu a to
hlavne v prípadoch, ktoré si túto ľudskosť a empatiu zaslúžili.
„Keď som išla z Raslavíc s výhovorkami z úradu, že bizarný podvod s
fotomontážou na ihrisku sa nestal a len museli reklamovať práce, spýtal
sa ma, či im verím. Učil ma zamyslieť sa nad vecami a pracovať s
verziou, že nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Bol pre mňa
motiváciou zlepšovať sa a dobrý článok som chcela napísať aj kvôli jeho
pochvale. Strávili sme spolu tak málo času a je mi to strašne ľúto.“
Férový a inteligentný oponent, ktorý chcel meniť Slovensko.
„S obrovským zármutkom som prijal správu o strate Jara Vrábeľa –
talentovaného a poctivého novinára, bývalého hovorcu mesta Košice,
častokrát aj môjho, vždy férového a inteligentného oponenta, no
predovšetkým manžela a otca. Je mi nesmierne ľúto, že nás opustila
významná osobnosť Košíc, ktorej ľudský a profesionálny rozmer prerástol
hranice nášho mesta. Dovoľte mi, aby som vyjadril úprimnú sústrasť
rodine, jeho najbližším priateľom a kolegom a celej novinárskej obci,
ktorá prišla o jedného z elitných bojovníkov za pravdu a demokraciu na
Slovensku,“ napísal košický primátor Jaroslav Polaček.
„Jaro robil dobrú prácu, a nemyslím len túto investigatívnu sériu.
Správa o jeho odchode je zdrvujúca. Odišiel skvelý novinár. Jarove
články tu zostali. Čítať ich znovu je dôležité obzvlášť v súčasnej ére
pokusov o umlčanie kritických médií a prílivu obskúrnych postavičiek
hrajúcich sa na „občianske médiá“. Žiaľ, nie málo ľudí bez rozhľadu a
kritického myslenia im sadlo na lep.“
Neverím, Jaro, že sa s tebou lúčim. Bol si pre mňa vzor, veril si mi,
budeš mi chýbať. Budeš nám chýbať. Všetkým. Neviem, či niekedy zaplníme
to prázdne miesto po tebe. Ale budeme sa snažiť, aby tvoj odkaz, tvoje
úsilie, pokračovali v našej práci. V tej, ktorú si miloval a venoval si
jej toľko svojho času.
Bol si najlepší z nás. Prosím ťa, dohliadni na nás zhora a aspoň občas
nám pošli jednu zo svojich dobrých rád. Budeme čakať. Odpočívaj v
pokoji, kamarát.
Koniec citácií z článku uverejného dnes.
Podľa týchto slov to vyzerá, že bol geniálny, spravodlivý, najlepší.
Tak prečo ho nezaujímala jedna z najväčších kauz na Slovensku? Prečo
jeho podriadení ju ignorovali už v roku 2000? Peter Jabrik v Korzári
pracuje už dlhé roky…od jeho mamy Valiky viem, že tam začínal ako
korektor. Bola to moja kolegyňa vo Východoslovenských tlačiarňach do
roku 1996.
Klaudia Jurkovičová v Korzári tiež pracovala už v roku 2000, kedy mi
odmietla pomocť. Tvrdila, že má iné doležitejšie témy a nemá čas. Nikdy
sa mi už neozvala, i keď mi to sľúbila.
Takže minimálne títo dvaja jeho spolupracovníci tam pracujú dlhé roky a sú na vedúcich pozíciach: Peter Jabrik je šéf spravodajstva a Klaudia Jurkovičová web editor. To si od roku 2000 nevšimol ich kvality?
Okrem toho, i novinár Bejda mal otca v médiach. starý pán Bejda
pracoval v Slovenskom východe. Nosil mi materiály do tlače, keď som
robila štočky ako technolog v tlačiarňach.
Verím, že Jaroslav Vrábeľ bol fakt dobrý novinár… ale prečo si vybral do
vedúcich pozícii redaktorov, ktorých veľké kauzy nezaujímajú a ignorujú
ich? To mu nevadilo? Niečo tu skutočne nesedí….
A to, že nie je napísaný dovod smrti mladého chlapa, športovca, ktorý behal aj maratón, to kritizovali v diskusiách viacerí. Aj mne to je divné a hneď som si spomenula, že minulý týždeň som posiela mail aj ich reakcii. Zázraky som nečakala, vzhľadom k tomu, že Korzár patrí pod SME. Ale poslala som to.
Povodné články s ktorými som oslovila denník Korzár a jeho podriadených to nezaujímalo, hlavne Klaudiu Jurkovičovú:
https://popelka.blog.pravda.sk/2012/01/21/prokuratura-policia-politici-palko-fico-poslanci/
https://popelka.blog.pravda.sk/2012/07/30/rezesovci-tunelovat-se-vyplaci/
https://popelka.blog.pravda.sk/2024/03/15/otvoreny-dopis-slovenskej-televizii-o-prokurature/
Toto je automatická odpoveď z roku 2018, ktorú som dostala od Jaroslava Vrábeľa. To už bol šéfredaktorom. Nikto od nich z redakcie odo mňa nechcel žiadne doplňujúce informácie, nikto nikdy sa mi neozval.
Túto konkrétnu „kauzu“ som minulý týždeň posielala redakcii Korzár, i šéfredaktorovi Jaroslavovi Vrábeľovi. Preposlala som im rovno mail, ktorý som poslala prokurátorom: Marošovi Žilinkovi, Danielovi Lipšicovi, Jozefovi Kanderovi a ďalším…
Doplnenie o fungovaní médií pre diskutujúceho karpatic. Je to
prvé video v tomto nižšie pripojenom článku, kde hovorí český novinár:
https://popelka.blog.pravda.sk/2024/03/10/co-sa-v-mediach-nedozviete/
Komentáře
Okomentovat